Přes nezměrný balast sociálních sítí dokáže být i Facebook užitečnou a bezednou „studnicí“ překvapení a objevů – stačí mít nasdílené relevantní zdroje a aktivní přátele přátel, kteří k vám různé poklady posílají (tedy pokud do toho nehodí vidle algoritmus FB, ale občas se zadaří). Takhle se ke mně dostal rozhovor s ukrajinskou „běženkyní“ jménem Daria, a ten mě následně „odeslal“ na web www.exodus.report/ kde je takových rozhovorů už pěkná řádka.
Za celým projektem stojí dokumentární fotografka, Jana Rajcová.
O svém projektu v rozhovoru z března tohoto roku mimo jiné říká: Dokumentárny projekt EXODUS.REPORT je venovaný tým, ktorí museli kvôli vojne utiecť zo svojich domovov a našli útočisko u nás, na Slovensku.
Som dokumentárna fotografka. Počas štúdií na Westminsterskej univerzite v Londýne, kde som študovala dokumentárnu fotografiu a fotožurnalistiku, som sa zamerala na humanistickú fotografiu. Na univerzite nám prednášali viacerí odborníci z oboru a zo stretnutí s nimi som si odniesla jednu to, že fotografia by mala byť účelová, mala by vedieť pomôcť. Dokumentárna fotografia a predovšetkým tá sociálna je veľmi blízka môjmu srdcu. ….
Celý svoj čas momentálne venujem tomuto projektu, vyhľadávam kontakty, oslovujem ľudí, cestujem za nimi, robím s nimi rozhovory a fotografujem ich. Následne príbehy po nociach za pomoci mojich priateľov a mnohých ďalších ľudí, ktorí mi nezištne pomáhajú spracovávam, prekladám a publikujem ich na web stránke www.exodus.report. Projekt má viaceré roviny. Snažím sa o to, aby jednotlivé fotografie dokázali v čitateľoch vyvolať empatiu, aby sa dokázali zžiť s ich ťažkými príbehmi. Ďalšou súčasťou sú texty, ktoré sú úprimnými, pravdivými výpoveďami. Zároveň nimi zaznamenávam históriu, prinášam svedectvá priamych účastníkov vojny, ktorá sa odohráva len niekoľko stoviek kilometrov od nás. Tieto svedectvá, reálne príbehy ľudí na stránke postupne pribúdajú a budú dostupné v štyroch jazykoch – slovenčine, angličtine, ukrajinčine a ruštine.
A ačkoliv je rozhovor již z března tohoto roku, podle množství příběhu je jasné, že projekt stále běží a autorka mu věnuje obrovský objem svého času a energie.
Jen několik drobných upoutávek pro inspiraci
Olga
Jej mesto je uz konecne oslobodene! Lenze vojna stale neskoncila. „Keď si predstavím, koľko zbraní je v každom dome, koľko mín je na každom poli, tak neviem, koľko to potrvá, kým sa to odstráni.“ Olga je z Chersonu, z mesta, ktore bolo okupovane od prvych dni vojny. Popisala mi ako sa v okupovanom meste zije. Hovorila o problemoch s jedlom, kilometrovych radoch pred bankomatami, ale aj o zastrasovani ruskymi vojakmi ked ste sa rozhodli z mesta utiect. Rozpovedala mi pribehy o tych, ktori jedneho dna zmizli a o ktorych dodnes nikto nic nevie.
Prisla k nam so svojou dcerou, ktora vo veku 15 rokov pise basne o rodnej Ukrajine a o vojne. Nie o laske, pobluzneni, ci lahkosti bytia. Su z Krematorska. Na zeleznicnej stanici, z ktorej odchadzali evakuacnym vlakom, den po ich odchode prislo o zivot 62 ludi, vratane jej kolegu, ktory sa snazil evakuovat svoju rodinu. Prerozpravala mi pribeh ich uteku, hovorila o tom, ako Rusi hovoria ludom, aby neutekali na Ukrajinou ovladane uzemie, lebo ich tam postrielaju. Hovorila o tom, ako si praje, aby sa vojna skoncila a ony mohli ist domov, aby zas bola Ukrajina cela a vojna uz nikdy nikde nebola.
Prosim nekricte po nich, aby isli domov! Neviete si predstavit, ako velmi si to praju! Vratit sa domov je ich najvacsia tuzba. Bohuzial, kym nad ich domovom lietaju bomby, potrebuju nase pochopenie a pomoc! … Toto je pribeh Natalye. Stretla som ju v den jej narodenin. Prisla k nam so svojim manzelom, a velmi si praje, aby mala kde varit svojmu muzovi jedla, ktore ma rad. Pre nas kazdodenna starost, pre niekoho len sen….
Jeden z najtazsich pribehov, ktory s Vami zdielam. Natalia je z Mariupolu. To, ako Rusi zmenili jej domov prirovnava k ementalu. Najskor Rusi strielali do nizsich poschodi, potom lietadlami bombardovali vyssie poschodia a nakoniec domy zapalovali. 21. marca prisiel na rad ich panelak. S dcerou sa im pred poziarom, ktory vypukol v pivnici, v ktorej sa schovavali, podarilo zachranit si zivot a ujst len s taskou potravin a paplonmi. Nic ine im nezostalo. Ak by nasadli do vlaku, do ktoreho ich smerovali, mozno by skoncili v ruskom “uteceneckom tabore” vo Vladivostoku. Stastie, nahoda, alebo obozretnost a nedovera ich vsak nasmerovala do ineho vlaku. Inak by sme ich pribeh mozno nikdy nepoculi.
Pred vojnou neutekaju len zeny, svoje deti zachranuju aj ich otcovia. Denis je z Charkova. So svojim dvojrocnym synom su tu sami, odkazani na pomoc druhych. Danilo prisiel o svoju mamu a Denis o svoju zenu ked mal syn pol roka. Musi sa ucit, ako sa starat o maleho synceka. Nemoze byvat v samostatnom ubytovani, o Danila by sa nemal kto postarat, kym je Denis v praci. Prve dni vojny prirovnava k hurikanu alebo k tornadu, ktore v okoli zanechalo skazu a mrtvych ludi nehybne leziacich v uliciach. Mesiac sa ukryvali v pivnici, kym pochopil, ze musia odist. Danilo uz so svojim otcom precestovali 4 krajiny, nie vsak kvoli dovolenke, ale kvoli ruskej okupacii Ukrajiny.
Všechny příběhy najdete na webu Exodus.Report
Obsah rubriky je tvořen v rámci projektu „Společně proti šíření nenávisti a dezinformací“
Projekt podpořila Nadace OSF v rámci programu Active Citizens Fund, jehož cílem je podpora občanské společnosti a posílení kapacit neziskových organizací. Program je financován z Fondů EHP a Norska
